Kresba: Pohľad z veľkého vonkajšieho schodiska viedenskej Mestskej knižnice na zastrešené námestie Urbana Loritza

Vianočné čary v Mestskej knižnici

2.12.2019

Vždy vo mne hlodal pocit, že plachty, ktoré sa rozpínajú nad veľkou časťou Námestia Urbana Loritza ako ochrana pred dažďom, slnkom a snehom, majú ešte celkom iný, skrytý účel. Podľa mňa vyzerajú, akoby sa architekti pri ich navrhovaní inšpirovali krídlami netopiera. Až raz v noci, keď som opäť raz kráčal v ich tieni domov, sa mi odhalilo ich tajomstvo.

Už z diaľky som si všimol, že zastrešenie vyzerá inak ako zvyčajne. Mýlim sa, alebo na zakrytom námestí zavládla čudná temnota? Zastal som priamo pod strechou a zbadal, že nesvieti ani jeden z reflektorov, ktoré inak osvetľujú plachty zdola. Stánky s rýchlym občerstvením, v ktorých sa o tomto čase zvyčajne točili ražne s kebabom a syčali klobásky, boli opustené a tmavé. Nemyklo voľačo plachtou? A znovu?

Náhle som cítil, že ma niekto potiahol za rukáv. Stálo pri mne dievčatko so zvláštnym čepcom na hlave, jeho oči na mňa žiarili v tme. "Poď so mnou", povedalo a ťahalo ma za ruku preč. Nevšedný čepiec na jej hlave končil dlhým brmbolcom, na ktorom blikala červená hviezda sťaby pozičné svetlo lietadla. "Pevne sa drž!", skríklo na mňa. Zrazu sme sa, na môj veľký úľak, odlepili od zeme a začali stúpať do výšky ako teplovzdušný balón.

Magický let

Letkom sme sa vyhli plachtám, stúpali stále vyššie a vyššie, až sa nám otvoril výhľad na strechu so všetkými jej krídlami, cípmi a zárezmi. Vtedy ma dievčatko vyzvalo, aby som stisol červenú hviezdu blikajúcu na brmbolci. Len čo som to urobil, rozžiarili sa plachty pod nami ako tlejúce uhlíky, do ktorých zadul vánok. Súčasne sa z úchytov oslobodil pestrými farbami žiariaci drak, ktorý priadol ako veľký kocúr. Priateľsky na nás hľadel a v očiach mal výzvu, aby sme sa pridali. "Poďme na to", naklonilo sa k nemu dievčatko, "nemáme veľa času. A šetri trblietkami, potrebujeme ich na knihy!"

Kým sme si našli miesto na chrbte rozprávkovej bytosti, ktorá sa postupne prestala trblietať, vysvetlilo mi dievčatko, akej cti sa mi práve dostáva: "Raz do roka pred Vianocami spolu s týmto knižným drakom preletíme ponad celé mesto a posypeme všetky knihy jagavým práškom. Poriadna dávka sa ujde najmä knihám pre deti." "A-a-a", zajakal som celkom zmätený, "čo-čo-čo spô-spôsobuje ten jagavý prášok?" "Daj sa prekvapiť!", zvolalo dievčatko a hlasným hvizdom prikázalo drakovi, aby vzlietol. Drak začal priasť od radosti, pokýval chvostom a ťarbavými krokmi sa dal do pohybu. Vzápätí už letel povetrím ladne ako lastovička, od roztopaše zopárkrát zakrúžil nad námestím a keď naň dievčatko znovu zakričalo, spustil sa strmhlav jednou z vetracích šácht priamo do útrob viedenskej Mestskej knižnice, ktorá sídli na Námestí Urbana Loritza.

Čaro kníh

Okolo nás sa mihali sivé, nevýrazné a zdanlivo nekonečné priestory knižnice. Nikde ani človeka. Iba miestami sem cez škáry a otvory prenikalo svetlo z ulice. Ozval sa ďalší ostrý hvizd a drak zrazu fičal chodbami ako víchor, strhával knihy z políc a vypúšťal pritom žiarivý, všetkými farbami sa trblietajúci prášok, ktorý mal podľa všetkého schopnosť vdýchnuť knihám život. Jedna po druhej začali trepotať stránkami ako vystrašené vtáky a akoby to nestačilo, z kníh zaradom vyletúvali ich postavy zahalené do pestrofarebnej žiary. Vystierali sa a naťahovali, robili smiešne grimasy, točili sa a tancovali, štípali sa a zhovárali najrôznejšími jazykmi, pokým opäť nezmĺkli a nestŕpli a nedali sa vtiahnuť späť do kníh, ktoré ich lapali ako ryby potravu! A keď pochytali každučkú z postáv, vrátili sa knihy naspäť na svoje police.

Napokon sme čarami oživili aj najskrytejší kút Mestskej knižnice a predrali sa ventilačnou šachtou opäť nahor. Na moje želanie sme preleteli ponad železničnú stanicu Westbahnhof, stojacu oproti, potom dole pozdĺž ulice Mariahilfer Straße a späť na Námestie Urbana Loritza. Tam sme sa rozlúčili, aj keď by som s nimi najradšej lietal celú noc. Oťapený, šťastný a smutný súčasne som hľadel na knižného draka a jeho spoločníčku, ktorí sa postupne strácali v temnote nočnej oblohy.

… a ľudí

Na druhý deň som sa vybral do Mestskej knižnice. Plachty sa obvyklým spôsobom rozprestierali nad námestím a zachytávali drobný dážď, ktorý padal z oblohy. Nepokúšal som sa pátrať po stopách jagavého prášku či po jeho zvláštnych pozitívnych účinkoch, ktoré zrejme mal na čitateľky a čitateľov v knižnici, aj keď som sa musel ovládať. Radšej som sledoval knihy a to, ako robili ľuďom radosť, fascinovali ich, vťahovali do diania, nadväzovali medzi nimi rozhovory, rozširovali ich vedomosti a prehlbovali vzájomné porozumenie a to v rôznych jazykoch. Vianočné obdobie sa nemohlo začať krajšie.

 

Zaujímavé odkazy k príbehu

Mestská knižnica – wien.at-Stadtplan

Mestská knižnica na Námestí Urbana Loritza (v nemčine)
Viedenské knižnice (v angličtine)
Viedenské knižnice na Facebooku

Historické informácie na stránke Wien Geschichte Wiki (v nemčine):

Kresba: Sandra Biskup
Text: Simon Kovacic
Preklad: Alexander Jacko